Home Viac... O BTM Viac... Letáky Viac... FAQ Viac... Linky Viac... Kontakt Viac... Košík

  Akcie
  Aktuálne
  Infolist
  Novinky
  Reportáže
  Rozhovory
  Svedectvá
  Z listov
  Zamyslenia
  Zaujímavosti


Vyhľadávanie



AKÝ BY BOL NÁŠ ŽIVOT BEZ PRIATEĽOV?
Čím by bol život bez priateľov? Väzením, v ktorom niet radosti, niet potešenia... Bože, chráň ma žitia bez druha či brata, radšej mi lásku daj namiesto zlata! (Jan Kochanowski)

Priateľ je najväčším životným pokladom - latinské príslovie.
Priateľstvo je najlahodnejšou pozemskou sladkosťou. (sv. Augustín)
V tomto tak nestálom svete predsa len existuje niečo veľké - žiť v trvalom priateľstve. (J. H. Newman)
Priateľstvo - životný poklad, vrchol človečenstva! Delíš život na polovicu, a predsa ho o polovicu zväčšuješ! (K. Brodzinski)
Priateľstvo - rozkoš všetkých ľudí a cnosť všetkých vekov! (K. Sienkiewicz)

Tak znejú chvály na priateľstvo od známych ľudí. Dnes však mnohí vnímajú, že priateľstvo sa v modernej spoločnosti akosi zanedbáva. "V staroveku považovali ľudia priateľstvo za tú najšťastnejšiu a najľudskejšiu podobu lásky, za korunu života a za školu cností. Zato dnešný svet ho, v porovnaní s tým, mlčky obchádza," sťažuje sa C. S. Lewis. Taliansky spisovateľ Francesco Alberoni sa pýta: "Objaví sa ešte vôbec v modernom svete sem tam priateľstvo?" A odpovedá: "Veď aj naďalej ostáva podstatnou súčasťou nášho života. Pravdepodobne rovnako dôležitou ako v staroveku."

Naše dnešné priateľské vzťahy sú často len predstierané, falošné a veľmi povrchné, pretože im venujeme príliš málo času, pozornosti, energie a záujmu. Obyčajne svoj zápas prehrávajú s honbou za peniazmi, kariérou, blahobytom a konzumom. A to všetko preto, lebo staviame vlastné záujmy nad dobré vzťahy a skutočných priateľov. Sokrates už dávno ironicky poznamenal: "Je zvláštne, že ľudia vždy dokážu odpovedať na otázku, koľko oviec majú v stáde, no nedokážu povedať, koľko majú priateľov, ba ani ich vymenovať - tak málo si ich vážia."

Človek prichádza na svet ako homo amicus. Lenže tento fakt, totiž že ľudia majú ten istý zdroj existencie, ešte sám osebe nestačí na to, aby bol svet krásny. Na to by ešte museli jeden pre druhého rozkvitnúť kvetmi priateľstva. Náš život je veľmi krehký, preto ho treba posilňovať mnohými priateľstvami. Ak túžime mať naozajstných priateľov, mali by sme pokladať tento vzťah za jednu z najdôležitejších vecí v našom živote, ktorú si treba vážiť, vyhľadávať a pestovať. A taktiež sa priateľstvám aj otvárať. Milovať a byť milovaný, to je najväčšie životné šťastie!


Máš (skutočných) priateľov?

Raz som sa vo vlaku rozprával so svojím spolucestujúcim. Spýtal sa ma, či mám nejakých priateľov. Začudoval som sa tejto otázke, pretože som vtedy za svojich priateľov považoval veľa ľudí. No on pokračoval: "Aj ja som si kedysi myslel, že mám veľa priateľov. Až kým som nemusel prehodnotiť podstatu priateľstva."
Počas nasledujúceho rozhovoru som si uvedomil, že moja tradičná predstava o priateľstve nezodpovedá realite. Jeho ďalšia otázka smerovala totiž viac k podstate: "Koľko ľudí, ktorých považujete za svojich priateľov, by ste si pozval na svadbu?" "Možno dvesto, tristo..." "A na krst dieťaťa?" "Sedemdesiat až sto." "Keby ste chceli ísť dnes večer do kina alebo na futbal, koľkým osobám by ste zavolali?" "Neviem... možno pätnástim až dvadsiatim..." "Vidno, že máte naozaj veľa priateľov," povedal môj spolucestujúci s úsmevom. "No, pre koľkých z nich sú dôležité Vaše osobné záležitosti, Vaše starosti a problémy? S koľkými zdieľate svoje plány, či osobné a rodinné problémy? Na pleciach koľkých z nich by ste sa mohli vyplakať a cítiť sa naozaj pochopený? A koľko z nich sa úprimne raduje z Vašich úspechov a na vlastnej koži prežíva Vaše trápenie?" "To je ťažké," priznal som, "takých je málo, dvaja alebo traja."
"A keby jeden z tých dvoch či troch smrteľne ochorel a ostalo by mu len pár mesiacov života, ponúkli by ste sa, že sa ujmete jeho rodiny a postaráte sa o vzdelanie jeho detí?" "To je skutočne ťažké, asi by som si nevybral žiadneho z nich."
"Tak potom máte veľa ľudí, ktorí Vám robia spoločnosť, dvoch až troch dobrých kamarátov, ale žiadneho skutočného priateľa," zakončil tento rozhovor môj podivný cestujúci.
Musel som sa úprimne zamyslieť nad tým, že je naozaj ťažké nájsť a hlavne udržať si skutočné priateľstvo, hoci spoločníkov a kamarátov máme všetci dosť...

Ježiš povedal: nenazývam vás viac sluhami... nazval som vás priateľmi... (Ján 15,15)
Ale hovorím vám, svojim priateľom: Nebojte sa tých, čo mordujú telo, a potom už nič viac nemôžu urobiť... Či nepredávajú päť vrabcov za dva groše? A Boh ani na jedného z nich nezabúda. Aj vlasy na hlave vám všetky spočítal. Nebojte sa teda; drahší ste vy ako mnoho vrabcov. (Lukáš 12,4-7)



Narodili sme sa aj pre svojich priateľov

Priateľstvo uzatvárame väčšinou spontánne. A hoci môžeme, a dokonca máme priateľov vyhľadávať, nesmieme si taký vzťah vopred plánovať. Takisto si nemôžeme niekoho vybrať, a potom ho nútiť do priateľstva... Akýkoľvek pokus získať priateľa pod nátlakom je už od začiatku odsúdený na neúspech. Priateľstvo sa nedá vynútiť. Akákoľvek snaha o manipuláciu druhých totiž vyvoláva presne opačný účinok - odtiahnu sa od nás. Priateľstvá môžu vzniknúť iba spontánne a rastú len v ovzduší bezprostrednosti a slobody.

Mnohí z tých, ktorí túžia po priateľstve, ostávajú stále sami práve preto, že ich hľadanie priateľa je poznačené nepokojom a psychickým nátlakom. Čím väčšie úsilie vyvinú, tým beznádejnejšie sú plody ich usilovnej snahy. Tí, po ktorých priateľstve túžia, začnú pred nimi utekať, pretože sa boja manipulácie a ohrozenia svojej slobody. A preto sa hneď majú na pozore a bližšie si nikoho nepustia.

Hľadanie priateľov a následné budovanie vzťahu si vyžaduje odpútať sa od seba a svojich vlastných potrieb. Otvoriť sa, ukázať, že nám záleží aj na druhých, nielen na sebe. Už Cicero povedal, že sme sa nenarodili len sami pre seba. Časť našej existencie vyžaduje vlasť a ďalšiu časť naši priatelia. Aj v Biblii sa píše: Nikto z nás nežije sebe... (Rímskym 14,7)

Ak chceme získať skutočné priateľstvo, musíme v také aj veriť. Táto viera sa rodí už v prvých rokoch nášho života, v detstve. Rozprávky a príbehy pre deti sú presiaknuté vierou v dobro a v skutočné priateľstvá. V rozprávkach býva silný oporou slabému, jednoduchý dobráčisko premáha silného zloducha, Božie stvorenie - vtáci, zver, hadi, hmyz atď. - sa vracia k priateľstvu s človekom...


Priatelia nie sú dokonalí ľudia

Priateľ v žiadnom prípade nie je nejaký ideál. Podmienkou dobrého priateľstva je, že ho prijímame nielen s jeho cnosťami, ale aj s chybami a celou jeho krehkosťou. Práve preto sa "spriaznená duša" stáva naším priateľom - prijímame ju bez akýchkoľvek vstupných podmienok.

Nespravodlivý nátlak na priateľa v snahe zmeniť jeho správanie sa právom vníma ako pokus o manipuláciu a často aj býva príčinou ukončenia vznikajúceho priateľstva. Priatelia si skôr pomáhajú vzájomnou láskavosťou, súcitom, starostlivosťou o druhého a životným svedectvom ako napomínaním.

S priateľstvom je to rovnaké ako s každým iným vzťahom - aj tu dochádza k okamihom straty trpezlivosti, k impulzom hnevu, smútku, uzavretosti a sebectvu. A hoci sa priateľ snaží byť ušľachtilý a štedrý, aj on podlieha rôznym slabostiam. Priatelia si nič nepredstierajú, a preto aj všedné životné starosti odhaľujú ich krehkosť. Jedná sa však len o "okamihy", ktoré sa dajú prekonať vzájomným odpustením a zmierením. Priateľstvo by nemohlo existovať bez vzájomného pochopenia slabostí na oboch stranách. Je naprosto nemysliteľné očakávať, že náš priateľ bude dokonalejší ako všetci ostatní, s ktorými sa v každodennom živote stretávame.


Blízkosť - schopnosť byť taký, aký človek je, t. j. otvorený a poctivý - je životne dôležitou súčasťou ľudskej komunikácie. (Josh McDowell)

S priateľstvom sa spája skúsenosť dôvernosti a blízkosti. Nejde pritom o zblíženie v erotickom zmysle, ale o hlbšie emocionálne a duchovné puto bez akýchkoľvek zmyslových podtextov.

Výlučné vyhľadávanie sexuálnej blízkosti je dnes pre mnohých len klamnou náhradou za skutočne blízke srdce, po akom bytostne túžia, ale ktoré nemôžu nikdy nájsť, pretože sa ho súčasne veľmi obávajú. Časté striedanie partnerov a partneriek v podstate znamená len cynické využívanie blížnych. Na jednej strane býva v takýchto situáciách žena pre muža a muž pre ženu neustálym predmetom žiadostivosti, avšak na druhej strane býva stelesneným ohrozením osobnej slobody. Strach z blízkosti niekoho iného sa rodí najčastejšie v dôsledku nedostatku priateľského vzťahu s rodičmi - v detstve a v období dospievania. Ten znemožňuje priateľstvo nielen počas zasnúbenia či manželstva, ale aj v akomkoľvek inom medziľudskom vzťahu. Takto zaťažení ľudia nemôžu nájsť priateľa často kvôli nedostatku pokoja, ktorý je pre daný vzťah nevyhnutný - neustále sa zmietajú medzi nenaplnenou túžbou po vľúdnosti, dôvere či prijatí a strachom z takéhoto priblíženia. Priateľstvo si vyžaduje otvorenosť, úprimnosť a dôveru, ale aj slobodu a určitú bezprostrednosť. Základom priateľstva je absencia akýchkoľvek vopred stanovených pravidiel a záväzkov.

Ako prekonať strach zo zblíženia? Odkiaľ nabrať vnútornú silu, aby sme sa dokázali priateľsky priblížiť k druhým ľuďom? Odpoveď je jednoduchá: priblížením sa k Bohu. Jedine On nám môže dať odvahu, aby sme dokázali svoje srdce otvoriť blížnym. Dôverný vzťah s Bohom je najlepším liekom na strach z blízkosti druhých. Boh je nám totiž bližšie ako sme my sami sebe.

My sa bojím dôverného kontaktu s inými, pretože ho spájame s ohrozením vlastnej slobody. Alebo po mnohých skúsenostiach odmietnutia máme strach, že nás ten, ku ktorému sa snažíme priblížiť, odvrhne. Avšak pravá skúsenosť s Bohom - jeho priateľstvo a láska k nám, v ktorej nás bezvýhradne prijíma - nás vnútorne presviedča o opaku. O tom, že sa aj iný človek môže s nami podeliť o tú istú lásku a priateľstvo, ktoré taktiež prijal od Boha. A v tom je ukryté tajomstvo vzájomného úprimného vzťahu a skutočného priateľstva medzi ľuďmi. Takéto pevné a skutočné priateľstvá chceme všetci získať!


Zdieľanie priateľstvo posilňuje

Niekedy poznáme skutočných priateľov, až keď odchádzajú alebo už zomreli. Lebo sa často pred sebou schovávame.

"Ako sa máš?" "Dobre." Môžeme mať smrť na jazyku, a predsa povieme: "Dobre." Obyčajne sa bojíme povedať druhým o sebe pravdu, pretože ich nechceme stratiť. Môj priateľ Bob, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi na rakovinu, bol iný. Keď sme sa ho spýtali: "Ako sa máš?", povedal: "Skvele! Až na to, že umieram na rakovinu." Keď to povedal po prvýkrát, vyrazilo mi to dych. Lebo my sa bojíme s druhými podeliť o pravdu, ktorá by nás mohla zblížiť. Bojíme sa zdieľať svoje utrpenie. Mali by sme si pripomenúť, že náš Pán Ježiš Kristus sa nebál podeliť s druhými o svoje utrpenie. A delí sa s ním stále. A to je kríž!


Strata priateľov - najtrpkejšia životná skúsenosť

Sklamanie či zlyhanie priateľa prežil už asi každý z nás. Táto najtrpkejšia životná skúsenosť môže mať podobu straty rodiny, rodičov, manželských partnerov, detí alebo dobrých priateľov. Odrazu sme sami. A to sa nie vždy stane úmyselne. Často nás sklamú jednoducho preto, že sú to len ľudia, že zomrú. My ich zúfalo potrebujeme a oni tu zrazu nie sú, pretože si ich vzala smrť! Každý dospelý vie, o čom píšem. Túžime mať oporu a oni sú preč, nemôžeme si s nimi vypiť kávu, nemôžeme im zavolať, posťažovať si...

Ľudia nás však môžu sklamať aj z iných dôvodov. Je to hlavne tým, že sa menia a meníme sa aj my. Zrátali ste si niekedy tých, ktorých ste stratili, pretože sa zmenili, alebo preto, že ste sa zmenili vy alebo sa zmenili životné okolnosti?

Ľudia sa menia životnými skúsenosťami. To nie je ich vina. Meníme sa všetci. Naše záujmy sa menia, naše túžby sa menia, naše sily sa menia... Časom sa nám stratia bez stopy mnohí priatelia len preto, že sme zostarli - my, vy aj oni. Menia sa situácie, ľudia sa sťahujú, vznikajú iné okolnosti, všetko je inak...

Niekedy prichádzame o priateľov a príbuzných aj kvôli rivalite či zraneným citom. Žijeme v spoločnosti poznačenej konkurenciou. Preto je náš svet svetom súperenia, neustále sa pretekáme, súťažíme. Bud' vyhrávame my a strácame pritom niektorých priateľov, alebo vyhrávajú priatelia a strácajú nás. Často si toho ani nevšimneme, strata však zasahuje všetkých.

Stratu priateľstva najbolestnejšie pociťujeme v rodine. Deti spolu vyrastajú, majú všetko spoločné: spolu trpia, plačú, smejú sa, hrajú... - a roky utekajú. Neskôr sa rozídu, niekedy na veľké vzdialenosti, a keď sa potom po rokoch znova stretnú, takmer sa nespoznajú. V určitom zmysle platí, že tu kedysi bolo priateľstvo, no to už je preč a ostal iba biologický vzťah. A keď sa k tomu pridá ešte spor o majetok a dedičstvo alebo len žiarlivosť, uvidíte, ako to, čo bola kedysi rodina, je odrazu len akýmsi spojením cudzích ľudí - to, čo spájalo puto lásky, spája teraz reťaz nenávisti.

Milované bytosti strácame aj kvôli zatrpknutosti. Všetci chceme byť milovaní zvláštnym spôsobom a naši príbuzní, ba ani naši blízki a naši najlepší priatelia nás niekedy nemilujú tak, ako si myslíme, že potrebujeme. Prečo to tak potrebujeme? Pretože sme zameraní sami na seba. Nemáme žiadne právo žiadať takéto zvláštne zaobchádzanie, avšak ak sa nám ho nedostane, odvraciame sa...

Taktiež strácame priateľov, pretože nás volá Boh, aby sme robili niečo iné. Niektorí stratili priateľov a rodinu, pretože prežili obrátenie, alebo, naopak, pretože vieru stratili. Viera ľudí spája, ale aj rozdeľuje.


Liekom na žiaľ a sklamanie je milosrdná láska

Z našej ľudskej skúsenosti vieme, že existuje len veľmi málo liekov, ktoré vždy zaberú. Ak prežívame veľké sklamanie a žiaľ, je jeden liek, ktorý je účinný, keď sa podáva opatrne a dôsledne: Vyjsť zo seba a pomáhať druhému. Myslím si, že vo výroku: Zachráň niekoho dušu a ona zachráni tvoju! je obsiahnutý princíp sebazáchovy a zhoduje sa s výzvou nášho Pána: "Miluj svojho blížneho ako seba samého!" Skutky milosrdenstva sú ako časté dávky lieku na choré srdce. Totiž, keď prídeme o svojich drahých alebo keď neúspech prenasleduje naše úsilie, ľahko upadneme do sebaľútosti. Taký postoj síce láka, keď je človek hlboko zranený, ale vôbec nepomáha. Naopak, štedrosť, milosrdenstvo, láskavosť, záujem o druhých, trpezlivosť - to sú spôsoby, ako naplniť Ježišovu radu milovať svojho blížneho ako seba samého a byť milosrdný rovnako, ako je milosrdný Boh. V ťažkých chvíľach máme slabé nervy a musíme sa niekoho pridržať.

To všetko však neznamená, že to dopadne, ako chceme my, a že všetko pôjde hladko. Dôvera v Boha neznamená, že Boh v nás obnoví onen klamný pocit istoty, ktorý sme mali predtým. Znamená to, že nech sa stane čokoľvek, veríme, že Boh je s nami a že ak sa ho budeme držať, tak aj zo zlého dá vzísť dobru. Musíme sa rozhodnúť už teraz, že aj v najtemnejšej hodine života budeme veriť, že je Boh s nami.
(sprac. podľa J. Augustyna, B. Groeschela, www.vira.cz)


Verzia pre tlač Verzia pre tlač

©2002-2004 Copyright BTM  | Dizajn a programovanie: