Home Viac... O BTM Viac... Letáky Viac... FAQ Viac... Linky Viac... Kontakt Viac... Košík

  Akcie
  Aktuálne
  Infolist
  Novinky
  Reportáže
  Rozhovory
  Svedectvá
  Z listov
  Zamyslenia
  Zaujímavosti


Vyhľadávanie



VIERA - BOŽIE PUTÁ ALEBO SLOBODA?
Mnoho ľudí si myslí, že viera je len o počúvaní nejakých pravidiel, alebo že to znamená žiť a robiť veci, ktoré rozhodol niekto iný. Ale toto nie je nič pre mňa. Moja skúsenosť je, že viera dáva ľuďom slobodu. (zamyslenie sa nad témou sestry farárky Kristin Vindsetmo z Nórska, ktoré odznelo na 21. stretnutí sestier EA v Račkovej doline v septembri 2016)

Ja som nevyrastala vo veriacej rodine, no uverila som, keď som bola ešte mladá. Bolo to ako prísť domov. Tam som našla otca, ktorý sa zo mňa tešil – takej, aká som, a dal mi možnosť využiť môj potenciál tým najlepším možným spôsobom, dal mi možnosť rozkvitnúť, rozviť sa. Toto ma oslobodilo aj od trápenia sa nad tým, čo si o mne myslia iní, či ako by som mala podľa nich žiť. Tak, ako povedal apoštol Pavol v liste Galalatským 5,1. Vo viere som našla uistenie byť taká, aká som, a dovoliť aj ostatným, aby boli takí, akých ich chce mať Boh. Preto som presvedčená, že VIERA JE SLOBODA.

Sloboda nájsť sám seba
V Biblii sa píše, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Ja neviem, či si dostatočne uvedomujeme, aké je to fantastické. V rámci svojho stvorenia si Boh želal mať niekoho, kto by mal osobitné postavenie. Som si istá, že mal veľkú radosť zo zvierat, vtákov, rýb, avšak to nebolo pre NEHO dosť. Zvieratá sa správajú inštinktívne, nemôžu sa slobodne rozhodovať. Ani anjeli nemajú také osobitné postavenie, aké má človek. Anjeli sú stvorení pre službu Bohu – tak to majú zakódované vo svojom bytí. Boh si želal mať niekoho, koho by mohol milovať a kto by mu túto lásku mohol opätovať. Nie preto, aby Mu ľudia MUSELI lásku vracať, ale preto, aby Ho milovali zo slobodnej vôle. Rozhodol sa stvoriť niekoho, kto by bol rovnako slobodný a súčasne rovnako schopný milovať. Boh stvoril ľudí, aby žili v dobrovoľnom vzťahu lásky s Ním. Milovaní a milujúci – v rovnocennom vzťahu. 1. Ján 4:7: Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha.
Stvoriť ľudí bol ten najriskantnejší projekt, aký Boh kedy realizoval – aspoň čo zatiaľ vieme. Napriek tomu to nemohol nechať tak. Potreba – prianie mať niekoho «milujúceho» a milovaného bola príliš veľká, BOŽIA láska bola príliš silná na to, aby sa dala zastaviť.
Tiež to poznáme. Naša vlastná túžba po deťoch. Vieme, že je to riskantný projekt. Mnoho rodičov prežije to, že sa deti otočia chrbtom k nim aj k ich zásadám a idú cestou, ktorá sa rodičom nepáči. Deti sa môžu stať narkomanmi, kriminálnikmi, odísť preč, môžu z nich vyrásť neláskaví, ľahostajní ľudia. Vieme, že sa to môže takto skončiť, a aj napriek tomu túžime po deťoch, túžime ich milovať a starať sa o ne. Niet divu, že Boh to nemohol nechať tak a stvoril nás. On, ktorého láska je nekonečne väčšia ako tá naša. Byť stvorení so slobodnou vôľou však taktiež znamená, že aj my, ak chceme, sa môžeme otočiť chrbtom k Bohu. Veľa ľudí si myslí, že sa budú mať lepšie, keď v Boha veriť nebudú – lebo potom si môžu robiť čo chcú, sami si riadiť svoj život, brať ohľad len sami na seba a svoje potreby. Bez božích obmedzení môžu počúvať a nasledovať len svoje vlastné túžby a nemyslieť na to, čo je správne, alebo nie. A pritom zabúdajú, že Boh nás stvoril, aby sme žili v spoločenstve lásky s Ním. Ak sa rozhodneme odísť z tohto spoločenstva, budeme ako ryby vyplavené na breh, alebo vtáci, ktorí nemôžu lietať. Nikdy nezískame to, čo naozaj potrebujeme ku skutočne dobrému životu a budeme nespokojní a nešťastní. Keď však žijeme v spoločenstve s Bohom, tak celý čas vieme, že sme milovaní. Biblia nám to hovorí na každej stránke. A keď otvoríme svoje srdce v modlitbe Bohu, tak počujeme jeho hlas, ktorý nám to taktiež hovorí a my vieme, že Boh túži presne po nás. Presne po takých, akými sme.
On nás stvoril preto, lebo chcel PRESNE nás. My sa umárame rozmýšľaním, ako by sme mohli byť krajší, múdrejší, zábavnejší atď. a porovnávame sa s inými, ktorí fungujú lepšie ako my. No Boh chce, aby som JA bola JA. S mojimi schopnosťami, možnosťami aj obmedzeniami – presne s tými, ktoré mám. Boh si neželal mať len niekoho ďalšieho takého, ako sú všetci ostatní. On si želal práve mňa takú, aká som – jedinečnú osobu, ktorej páru nemožno nájsť v celom vesmíre. Preto jedine TY a JA môžeme zaplniť to NAŠE miesto vo svete, to miesto, kde Boh chcel, aby sme boli.
To, čo ľudia najviac potrebujú, je CÍTIŤ, ŽE SÚ MILOVANÍ A PRIJATÍ TAKÍ, AKÍ SÚ!
Všetci sa zhodneme na tom, že vieme čo znamená byť človekom – cítiť sa akceptovaný, a keď môže, tak doslova rozkvitnúť, keď môže žiť kreatívny život, tak tvoriť. Keď sa môže rozvíjať a používať svoje schopnosti tým najlepším možným spôsobom.
Ak však nežijeme v spoločenstve lásky s Bohom, potom musíme získavať potvrdenia z iných miest. Potom žijeme náš život tak, aby sme dokázali iným aj sami sebe, že sme dostatočne dobrí. Niektorí si myslia, že ak budú dostatočne bohatí, potom ich ostatní budú rešpektovať, Ale bez ohľadu na to, ako veľa peňazí získajú, nikdy to nebude dosť. Nijaké bohatstvo nemôže zaplniť prázdnotu tam, kde mala byť Božia láska. Tí, ktorí to skúšajú týmto spôsobom, budú sa len po celý život usilovať zarábať viac a viac... Ďalší hľadajú lásku a uznanie tak, že hľadajú dobrú prácu, túžia po sláve a rešpekte, po tituloch a vzdelaní... Niektorí sa snažia zaplniť prázdnotu vo svojom vnútri zážitkami, hľadajú vzrušenie a zábavu. Iní idú z jedného milostného vzťahu do druhého. Všetci však hľadajú niečo, čo človek nikdy nemôže dať. Nikdy nenájdu nikoho, kto by ich miloval dostatočne – tak, ako oni milujú samých seba.
Oproti tomu my, ktorí smieme žiť vo vzťahu lásky s Bohom, máme všetko, čo potrebujeme.
My sa nepotrebujeme naháňať a namáhať, aby sme niečo dokazovali sebe, alebo iným. Vieme, že sme milovaní a vzácni a to od prvého okamihu, ako sme prišli na tento svet, po všetky dni, čo svieti denné svetlo, až do toho dňa, keď umrieme. Nezáleží na tom, čo robíme, nezáleží na tom, kam putujeme. Nikdy sa nemôžeme dostať mimo Božej lásky. Boh je pred nami, za nami, nad nami aj pod nami – ako je to napísané v Žalme 139,13 a rovnako v liste Rímskym 3,38.
Len v Bohu môžeme nájsť samých seba. Ty si nás stvoril pre seba a moje srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe. Tak ako to povedal Augustín. Alebo ako Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu v 8. kapitole: Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí. Ak vás Syn oslobodí, budete skutočne slobodní.
Čím viac sa pokúšame nájsť samých seba na vlastnú päsť, tým viac sa zamotávame do vlastných snáh. V Nórsku sa už dlho vydávajú knihy a robia prednášky práve na túto tému. Sebarozvoj, sebapoznanie... Veľa ľudí zarába peniaze tým, že druhým hovoria, ako sa stať šťastný, efektívny, šikovný alebo slávny..., ako nájsť sám seba, realizovať sa, využiť svoj potenciál. To je u nás cieľ mnohých ľudí. No len si pomyslite, aké by to bolo úžasné, keby vedeli, že už to majú! Že ich identitu, ktorú tak dlho hľadajú, im Boh už dal. Sú tými, kým majú byť, sú sami sebou! Nepotrebujeme nič viac, len sa upokojiť v poznaní, že to, kto som, je dosť dobré pre Boha. Môžem spočinúť v Jeho láske ako ryba v mori, alebo ako vtáci, keď si užívajú let, keď si užívajú svoje krídla vo vetre. V tejto láske nachádzame bezpečie, nezáleží na tom, čo sa deje.
Nikdy som si nemyslela, že v mojom živote budú len dobré dni. Viem, že Ježiš povedal, že tí, ktorí Ho budú nasledovať, musia rátať s tým, že zažijú ťažkosti a prenasledovania. Keď však spočiniem v Božej láske, viem, že je tu NIEKTO, kto je vždy so mnou. Nezáleží na tom, čo sa deje – nikdy nie som sama. Čím ťažší je život, tým bližšie, tesnejšie, pevnejšie ma Ježiš drží. Nepotrebujem Ho hľadať. Nepotrebujem na Neho kričať, aby ma počul, lebo viem, že On je tak blízko pri mne, že počuje aj ten najtichší šepot.



Sloboda nájsť iných
Luther definoval ľudí bez Boha ako takých, ktorí sú schúlení do seba. My túžime po spoločenstve a láske, ale tiež vieme, aké je ťažké ho nájsť. A čím viac sa snažíme, tým hlbšie sa zamotávame. Potom je cestu von stále ťažšie nájsť...
Bez Boha sa ľahko ostatní ľudia stanú pre nás len prostriedkami. No my potrebujeme druhých preto, aby nás milovali, aby k nám vzhliadali, obdivovali nás. Potrebujeme, aby dali nášmu životu náplň a cenu. Pri niektorých ľuďoch je táto závislosť veľmi konkrétna. Využívajú iných, aby získali výhody a peniaze. Využívajú pracovnú silu a platia menej za väčší zisk. Predávajú veci, ktoré iní ani nepotrebujú, a na tom zarábajú a bohatnú. Všetky ekonomické systémy fungujú týmto spôsobom – niekto je využívaný a používaný, niekto zarába peniaze a získava pozície a moc. Keď Darwin prišiel so svojou evolučnou teóriou, jej hlavnou myšlienkou bolo: PREŽIJÚ NAJSILNEJŠÍ. Veľa ľudí používa jeho teóriu na zlegitimizovanie toho, že sa starajú len sami o seba, že využívajú iných okolo seba. Vedci však dokázali, že Darwin sa mýlil. Nie tí najsilnejší prežijú, nie tí s najostrejšími lakťami to zvládnu najlepšie, ale práve naopak – ľudia, ktorí vedeli spolupracovať s ostatnými, prežili a niečo dokázali – ako vieme z histórie. Žiadny človek nemôže prežiť sám. Potrebujeme sa navzájom, aby sme veci zvládli dobre. V tomto prípade prišli vedci na to, čo Biblia hovorila vždy: Boh stvoril ľudí do spoločenstva – so sebou a aj do spoločenstva s ostatnými ľuďmi.
Keď sa však pozeráme na druhých iba ako na prostriedky, keď ich využívame na získanie toho, čo my potrebujeme, potom to nie je skutočné spoločenstvo. Preto Ježiš varuje znova a znova, aby sme sa nenechali opantať peniazmi a mocou a svoje potreby nepovýšili nad svoj život. Matúš 6,24: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo jedného bude milovať a druhého nenávidieť. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. Možno môžeme získať mnoho materiálnych výhod, ale nezískame to, čo najvnútornejšie potrebujeme – a to je spoločenstvo. To isté platí aj po citovej a sociálnej stránke. Ak sme s niekým preto, aby nás miloval, obdivoval, aby nám venoval svoju pozornosť..., využívame ho na svoje účely. Keď sme schúlení len sami do seba, potom vidíme len svoje vlastné potreby. Tí ostatní nie sú pre nás skutoční, nie sú viac ako len poskytovatelia toho, čo potrebujeme. To sa môže zmeniť len vtedy, keď sa stretneme s Božou láskou a staneme sa vnútorne slobodní a schopní mať skutočné vzťahy aj s inými ľuďmi. Keď prijmeme Božiu lásku, dostaneme istotu, že sme milovaní a dostatočne vzácni. Potom už nepotrebujeme iných, aby nám to neustále potvrdzovali. Našli sme pokoj v Bohu. (1. Jána 4,10)
Až keď spočinieme v Bohu, dostaneme slobodu pozerať sa takto aj na iných ľudí. Potom môžeme vidieť, kto sú a čo potrebujú, nezávisle od nás a od našich potrieb. Až potom môžeme vstúpiť do skutočného vzťahu lásky a priateľstva s ostatnými ľuďmi. Ježiš to formuloval krátko, no jasne: Najprv musíme milovať Boha a až potom môžeme milovať iných ako seba samých (Matúš 22,37-39).
Keď vieme, že Boh nás miluje, vieme tiež, že chce, aby sme sa postarali aj o svoje vlastné potreby. Nemáme sa zničiť v službe iným. Lebo to by dokazovalo, že neprikladáme dôležitosť tomu, ako nás Boh stvoril a že si nevážime vlastnú hodnotu. To však neznamená, že máme milovať iných menej, ako milujeme samých seba. Všetci ľudia sú Božie deti, všetci ľudia sú pre Neho rovnako dôležití. Žiť v spoločenstve s Bohom znamená pozerať sa stále na ostatných ľudí Jeho očami. Nebudem sa pozerať na ľudí tak, že: čo oni môžu pre mňa urobiť, alebo či sa mi páčia, či nie, ale budem v nich hľadať to, čo v nich vidí Boh a čo Boh na nich miluje.
Som absolútne presvedčená, že ak by sme všetci nasledovali tento smer v našich životoch, tak by sa svet stal dobrým miestom pre život a to pre všetkých. Potom by nebol nikto hladný alebo smädný, neboli by vojny, nikto by nemusel utekať z domova, pretože každý by mal všetko, čo potrebuje. Lebo keď milujem druhých ako samú seba, tak sa delím s ostatnými. Všetci máme rovnako veľké právo na jedlo, oblečenie a ostatné životné potreby. Nepotrebujeme bojovať o prostriedky, lebo na zemi je dosť pre všetkých. Pán Boh dal dosť.
To isté platí v priateľstve, aj v rodinných vzťahoch. Ak sa stanú potreby druhých rovnako cenné ako moje vlastné a ak budem pre ostatných hľadať to najlepšie, tak sa nebudeme hádať. Potom sa môžeme spolu rozprávať a rozumieť si navzájom a môžeme si dať navzájom to, čo potrebujeme. Keď mám istotu Božej lásky, potom vidím, že ostatní potrebujú moje porozumenie a moju podporu – namiesto toho, aby som využívala ľudí na naplnenie vlastných potrieb vidím, čo oni potrebujú odo mňa. Potom ich môžem povzbudiť, pochváliť, podporiť. A budem sa tešiť z toho, že ich uvidím rozkvitnúť, rozvinúť sa a využiť svoj potenciál. Môžem sa radovať z úspechov druhých, lebo viem, že JA som tiež dostatočne dobrá a nepotrebujem sa s nimi porovnávať.
Preto byť kresťanom, žiť vo vzťahu lásky s Bohom, je najlepší spôsob, ako žiť v mieri a mať dobré vzťahy s ostatnými. Spolu s tým, že prijmem sám seba ako Božie dieťa, prijmem aj tých ostatných ako súrodencov – sestry a bratov a tiež ako spolupútnikov na ceste.

Sloboda nájsť cestu domov
To najdôležitejšie, keď nájdeme slobodu ako Božie deti, je, že vieme, že máme v živote cieľ, že máme domov, v ktorom sme očakávaní. V Jánovom evanjeliu v 14. kapitole sa píše, že nám Ježiš šiel pripraviť miesta.
Nedokážem pochopiť, ako ľudia môžu žiť v presvedčení, že sú tu len náhodou, že Zem bola stvorená náhodnou chemickou reakciou, že naše životy sú len výsledkom veľkého tresku, že nás nikto nestvoril a nikto sa o nás nestará. Také myšlienky vo mne vyvolávajú úzkosť. JA POTREBUJEM vedieť, odkiaľ pochádzam a kam idem. Ako starnem, mám túto potrebu viac a viac. Dobre viem, že väčšiu časť svojho života už mám za sebou. Tiež viem, že predo mnou sú roky, ktoré sú neisté – viac, ako boli tie, čo už mám za sebou. Pravdepodobnosť, že ochoriem, že budem mať bolesti, alebo chronické problémy, rastie každým rokom. Ak budem žiť dlho, musím rátať aj s tým, že budem potrebovať opateru iných. Myslieť na tieto veci nie je žiadna radosť. Preto je pre mňa ešte dôležitejšie vedieť, že som na ceste domov. Istota v tom, čo ma čaká: Áno, som túžobne očakávaná v mojom domove u Boha! Toto pre mňa znamená stále viac a viac. Ježiš povedal, že nám ide pripraviť príbytky. Raz sa budeme musieť vysťahovať z nášho domova tu na zemi, ale nemusíme sa báť, že sa z nás stanú bezdomovci. Izba je pripravená a čaká na mňa. Dostala som pozvánku a čaká ma veľká oslava. Vstupenka na túto slávnosť sa volá Ježiš.
V Nórsku, kde žijem, sú okolo môjho domu veľké strmé kopce. Kým sa dostanem pred dvere svojho domu, som celá spotená a unavená. Ale potom je to také príjemné vojsť dnu... Dobré je byť doma!
Myslím si, že takto je to aj s mojím životom. Tie posledné roky, ktoré mám ešte pred sebou, môžu byť ako strmé kopce plné chorôb a bolestí. Ale to nevadí, pretože viem, čo ma čaká potom. Teším sa na to, že uvidím, čo Boh pre nás pripravil v nebesiach: zlaté brány, biele šaty a večné anjelské spevy sú len obrazy, ktoré sme si my ľudia vytvorili o Božom kráľovstve. My totiž nevieme, aké to skutočne bude. Vieme však, že to bude lepšie ako čokoľvek, čo si vieme predstaviť, lepšie, ako sme si vysnívali. Keď Boh bude všetko vo všetkom – všetko bude dobré. Teším sa, že aj ja mám na tom podiel. Teším sa na stretnutie, kde budem prijatá a milovaná. Teším sa na to nielen kvôli sebe, ale aj kvôli všetkým, ktorí zažili utrpenie a nespravodlivosť tu na zemi. Teším sa, že tí, ktorí trpeli najviac, dostanú najväčší diel z tejto veľkej radosti. Teším sa, že nespravodlivosť už nebude, že tí poslední budú prví, že tí, čo boli utláčaní a ponižovaní, budú povýšení a slobodní.
Byť kresťanom znamená mať VŽDY budúcnosť, vždy môcť pozerať dopredu s nádejou a očakávaním. (Rímskym 8,24) A toto nemôže dať nikto iný IBA JEŽIŠ!


A teraz sestru farárku trošku predstavíme.



● Povedz nám niečo o sebe:
Narodila som sa v Osle 12. 11. 1952. Vyštudovala som teológiu na Univerzite v Osle, ale tiež fyzioterapiu. Pracovala som v obidvoch odboroch – aj ako kňaz, aj ako fyzioterapeut.

● Máš rodinu?
Áno, som vydatá, mám dvoch dospelých synov a jedného vnuka. Má 6 rokov a práve začal chodiť do školy.

● Kde momentálne pôsobíš?
V oblasti, ktorá sa volá Gausdal. Bývam tam od roku 1992.

● Si farárka v Gausdale. Aký veľký je to zbor?
Gausdal má 6200 obyvateľov a dvoch farárov. Takmer všetci, ktorí tu žijú, sú členmi Nórskej evanjelickej cirkvi. V Gausdale máme 5 kostolov a jednu horskú kaplnku. My – dvaja farári – máme toto územie rozdelené. Ja pôsobím vo Vestre Gausdal – sem patria tri kostoly Svatsum, Aulstad a Vestre Gausdal. V Svatsume a Aulstade sú bohoslužby raz za mesiac, vo Vestre Gusdal dvakrát (bohoslužby v nedeľu – strieda sa miesto).

● Máš v zbore aj iných spolupracovníkov okrem kolegu farára?
Okrem nás dvoch kňazov pracuje v Gausdale jeden kurátor, jeden diakon a katechét, dvaja organisti a štyria ďalší zamestnanci, ktorí pracujú v administratíve, alebo sa starajú o údržbu kostolov a cirkevných budov. Katechét a diakon spolu s farármi, sú zodpovední za prácu s deťmi a mládežou.

● Ako pracujete s deťmi a mládežou?
Keď sa u nás stanete rodičmi, tak hneď dostanete pozvanie na BABYSANG – to je pre rodičov aj bábätká. Funguje už takmer 10 rokov a je to kurz, na ktorom mamičky s 3 až 9-mesačnými deťmi "cvičia" jednoduché pohyby pri detských kresťanských pesničkách. Je to však aj výborná príležitosť pre rodičov stretnúť sa a porozprávať. Vedie to naša diakonka, ktorá veľmi prirodzene dokáže poukázať aj na duchovné veci. Kurz sa koná 2x za rok.

● Čo so staršími deťmi?
Nemáme žiadne pevné aktivity, ale máme niekoľko pravidelných stretnutí. Napríklad robíme špeciálne bohoslužby pre 2-ročné deti, ktoré sú prispôsobené pre rodičov s malými deťmi. Deti potom dostanú darček – knihu na pamiatku. Podobné bohoslužby robíme aj pre 4-ročné či 6-ročné deti. Bohoslužby pre deti rôzneho veku máme teda niekoľko krát do roka.

● Pozvánku dostanú rodičia a prídu na bohoslužby spolu s deťmi?
Áno. Posielame pozvánky priamo do domácností. Väčšina detí príde.

● Je náboženstvo v Nórsku oddelené od spoločnosti, alebo Nórska cirkev spolupracuje s občianskymi úradmi?
Spolupracujeme so školami aj škôlkami. Kostoly často navštevujú celé školské aj škôlkárske triedy, no aj my kňazi, diakonka alebo katechét chodíme do škôlok a škôl. Návšteva bohoslužieb pred Vianocami, Veľkou nocou… je súčasťou vyučovania. Rodičia síce majú možnosť požiadať, aby bolo ich dieťa uvoľnené z bohoslužieb, ale to sa stáva len veľmi zriedka.

● Ako to vnímajú deti? Sú len pasívnymi návštevníkmi bohoslužieb?
V treťom ročníku ZŠ majú deti možnosť zúčastniť sa prípravy vianočných bohoslužieb. Rovnako na každých bohoslužbách sú konfirmandi, ktorí pomáhajú pri vstupe do kostola, pri večeri Pánovej, zapaľovaní sviečok alebo pri zbierkach.

● Aké iné aktivity ešte robíte?
Pre piatakov ZŠ robíme «NOC V KOSTOLE» – deti tu majú bohatý program a môžu v ňom aj prenocovať. Pre ôsmakov robíme prechod cez hory. Väčšina detí v Gausdale konfirmuje, keď dosiahne 15 rokov. Pre konfirmandov robíme aj letné tábory. Počas konfirmačnej prípravy navštevujú vyučovanie na fare a ako som spomínala – pomáhajú v rámci bohoslužieb.

● Ako je to so staršou generáciou?
Pre starších robíme raz za mesiac tzv. seniorklub. A každé dva týždne chodíme do domu dôchodcov, konáme tam bohoslužby a máme rozhovory s obyvateľmi domova.

● Čo je hlavnou náplňou tvojej práce?
Takmer všetci chcú nechať pokrstiť svoje deti alebo mať pohreb v kostole – cirkevný pohreb. Občas máme aj sobáše. A to je moja hlavná oblasť pôsobenia – okrem bohoslužieb. Stretávam sa s týmito ľuďmi, rozprávam sa s nimi, vytvárame si vzťahy, som citlivá voči ich potrebám.

● Prečo si prišla na Slovensko?
Prišla som na Slovensko, lebo som sa cez Danielu, ktorá je momentálne členom nášho zboru a robí mi asistentku, zoznámila s Dagmar. No a Dagmar ma pozvala prednášať na sesterskú konferenciu EA v Račkovej doline.

● Stihla si vidieť zo Slovenska aj niečo viac?
Spolu s Danielou a Zuzanou sme za dva dni stihli malú cestu okolo Slovenska – navštívili sme Trnavu, Kremnicu a Bojnice. A ešte sme boli v Levoči, na Spišskom Hrade a v Žehre. Videla som artikulárny kostol v Svätom kríži.

● Za pár dní si stihla vidieť naozaj veľa. Ako sa ti páči Slovensko?
Bol to veľmi príjemný zážitok – prísť na Slovensko. Je to veľmi krásna krajina s nádhernou prírodou, mnohými starými a krásnymi mestami a stavbami. Príroda, zvlášť na severe, mi veľmi pripomína Nórsko. Rozdiel je len v tom, že v Nórsku ľudia na dedinách majú viac priestoru – žijú ďalej od seba. Na Slovensku sú aj na dedinách veľmi blízko seba. Alebo žijú v mestách.

● Ako vnímaš ľudí na Slovensku?
Ľudia, ktorých som stretla, boli veľmi priateľskí a milí. To na mňa urobilo silný dojem, zvlášť, keď teraz viem, že mnohí z nich majú veľmi ťažký život.

● V čom je podľa teba najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Nórskom?
V Nórsku sa cítime bezpečne a nemáme strach, lebo vieme, že ak po nejakej stránke nebudeme schopní postarať sa o seba, tak nám spoločnosť pomôže. Bolo pre mňa ťažké počúvať o problémoch a obavách ľudí na Slovensku, ktorí sa boja o seba, alebo o svoje rodiny a nevidia nádej na zlepšenie.


Verzia pre tlač Verzia pre tlač

©2002-2004 Copyright BTM  | Dizajn a programovanie: