MODLITBA - OTÁZKY A ODPOVEDE
Autor: daku (btm@btm.sk)
Téma: Rozhovory
Publikované dňa: 26.05.2012


Modlitba môže niekomu pripadať ako čosi nezrozumiteľné, alebo čosi, s čím si nevie rady. Načo sa modliť? Ku komu sa modliť? Ako sa vlastne modliť? Bude vôbec moja modlitba vypočutá?... Ponúkame vám niekoľko odpovedí na podobné otázky.

Ako sa mám správne modliť, napr. za blízkeho človeka? Čo je predpokladom vypočutia mojej modlitby?
V modlitbe nesmiete hľadať nič zložité. Naopak. S Bohom môžete hovoriť ako s priateľom, od srdca k srdcu. Boha však musíte vidieť takého, aký skutočne je. Je milujúcou bytosťou, ktorá sa zo mňa raduje. Modliť sa môžete akokoľvek, napríklad: na začiatku môžete Bohu poďakovať za všetko, čo vám dáva, môžete čítať Písmo, ktorého úryvky Vám v modlitbe pomôžu... na záver môžete Boha prosit o veci, po ktorých túžite. Vtedy sa môžete modliť za blízkych ľudí. Nikdy však nezabudnite dodať: "Nech sa to stane tak, ako Ty chceš, Pane!" Boh totiž vie lepšie ako my, čo je pre koho dobré. Nebojte sa, že Vaša modlitba ostane bez odpovede. Vaša modlitba je vždy vypočutá! Boh vždy vypočuje modlitby, niekedy však inak, ako by sme očakávali. A netreba žiadne predpoklady, iba otvorené a úprimné srdce.

Ako sa mám správne modliť? Som len začiatočník na ceste viery...
Modlitba nie je nejaká technika, ani to nie je niečo, čo robíme len preto, aby sme sa cítili dobre. Modlitba je hlavne prejavom našej viery v Boha, realizáciou vzťahu s ním. Modliť sa znamená pozdvihnúť dušu k Bohu, dať priestor jeho prítomnosti a jeho láske v našom živote. Modliť sa môžete hocikde a hocikedy, môžete pritom kľačať, stáť alebo sedieť, byť vo svojej izbe, v prírode alebo dokonca v autobuse. Vhodná príležitosť je ráno a večer, ale aj každá chvíľka počas dňa. Dĺžka a prepracovanosť modlitby nie je dôležitá. Naša viera určuje ku komu se obraciame. Keďže Vás oslovuje kresťanstvo, iste čoskoro spoznáte Ježiša Krista, ktorý je Božím Synom, ktorý vykúpil ľudstvo z hriechu svojou smrťou na kríži. Naše modlitby sa obracajú k Bohu práve prostredníctvom neho, nie sú len nejakým neurčitým pocitom vzťahujúcim sa k neurčitému absolútnu. Keď sa začneme modliť k Bohu, poznávame jeho existenciu prostredníctvom vlastnej skúsenosti. Očami viery sa učíme vidieť celý svet aj seba ako dar Božej lásky. Tak sa modlitba stáva skutočným stretnutím neba a zeme, Stvoriteľa a tvora, Milujúceho a milovaného. Pokúste sa zoznámiť s nejakým živým spoločenstvom kresťanov, tam spoznáte vieru a modlitbu v praxi. To Vám dá viac ako osobné štúdium a izolované usilovanie o duchovný život.

Prečo Boha nepočujem? Čítam Bibliu, ale aj tak ho nepočujem! Modlím sa k nemu...
Ani ja, ani väčšina kresťanov nepočula pri modlitbe hlas či nejaké hrmenie z neba, nezjavil sa im Ježiš ani anjel. Vzťah k Bohu je síce skutočný, avšak úplne iný ako k nejakému človeku. Keď otvárame Bibliu, tak s túžbou Božie slovo počuť. Môžeme hľadať Božie slovo pre nás. Ako ho poznáme? Tak, že nás nejaký úryvok zaujme, inšpiruje, zastaví naše myšlienky. Alebo naopak. Zrazu sa stretneme so situáciou, ktorú potrebujeme objasniť Božím slovom. Zistíme, že nám Boh ponúka možnosť riešiť ju podľa neho. Biblia nám dodá odvahu, povzbudí nás. Tak k nám hovorí Boh prostredníctvom svojho slova. Nemusíš sa báť. Určite spoznáš, kedy k tebe prehovoril Boh – podľa pokoja, ktorý budeš cítiť, podľa bázne, radosti a odhodlania vykonať preňho niečo dobré, podľa túžby nasledovať ho, či ochotne sa preňho niečoho vzdať. Je to dobrodružstvo. Nečakaj, že k tebe bude Boh hovoriť často. Možno ti dá zreteľne poznať svoju vôľu len niekoľkokrát za život, a potom ti bude dodávať pokoj a radosť, silu a odvahu. Ale tých niekoľko stretnutí bude určite stáť zato.

Nie je sebecké modliť sa za seba alebo za čokoľvek, čo sa ma týka? Keď si predstavím všetkých trpiacich ľudí... a ja prosím, aby sa mne a mojim blízkym nič zlé nestalo... Cítim sa vinná...
Naša modlitba by nemala byť sebecká ani malicherná. Kristus, ktorý nás učí modliť sa "Otče náš" a nie iba "Otče môj", nás vedie k záujmu o záležitosti Božieho kráľovstva, o spásu človeka aj o každodenné potreby všetkých ľudí. Samozrejme, že ako Božie deti smieme Bohu predkladať aj všetky svoje osobné potreby a priania, avšak máme vždy s dôverou povedať "prosím, nech sa to splní nie tak, ako ja chcem, ale ako ty chceš", pretože len On vie, čo je pre nás skutočne to najlepšie. A aj keby sa nám potom zdalo, že našu modlitbu Boh nevypočul, je isté, že už sama modlitba pripravuje v našich srdciach cestu k tomu, čo chce On – a On nám nechce darovať nič menšie ako seba samého.

Pomôže, keď sa budem modliť za niečo viackrát, čo najviac, vytrvalo, bude potom moja modlitba vypočutá?
To, že niečo v modlitbe Pánu Bohu opakujeme, samozrejme, nemá nič spoločné s nejakým prehováraním. Dávame tým jednoducho najavo, že nám na určitej veci veľmi záleží, a taktiež tým vyjadrujeme svoju vieru, že všetko je v Božích rukách. Okrem vytrvalosti by sa dobrá modlitba mala vyznačovať tým, že pri nej hľadáme Božiu vôľu (nepresadzujeme teda iba svoje vlastné) a že svoje prosby predkladáme Bohu s pokorou (s vedomím, že On je nekonečne väčší ako my) a s dôverou (že mu na nás záleží). Takáto modlitba bude určite vypočutá, no môže sa tak stať inokedy, ako by sme čakali, a navyše možno iným spôsobom, ako si predstavujeme.

Často mám pochybnosti, či má zmysel modliť sa za konkrétnu vec, či takáto modlitba niečo ovplyvní. Inak povedané, berie Boh do úvahy naše modlitby? Ako? Ja mávam často skúsenosť nevypočutých modlitieb. Viem, že mi poviete, že ich vypočutie by mi bolo na škodu, a preto ich Boh nevypočul, ale má potom vôbec význam prosiť? Alebo máme iba ďakovať, chváliť Boha, prípadne prosiť iba za nekonkrétne veci? Ako mám vedieť, čo si Boh v danej veci praje, keď mlčí? Zdá sa mi, že čím ďalej, tým menej Bohu rozumiem. Je pre mňa taký nepochopiteľný, nedosiahnuteľný a tým pádom vzdialený a to narúša moju dôveru. Veď má toľko spôsobov, ako sa mi môže dať poznať! Je možné, že som neschopná vnímať Boha? Veľmi ma to trápi, chcem mať s Bohom úprimný vzťah a nedokážem to. Moje modlitby mi potom pripadajú pokrytecké. A ja sa chcem modliť s láskou a dôverou, no nejde to. Mám sa prestať modliť?
Skúsenosť nevypočutých modlitieb je dosť veľký modlitebný problém. Pri prosebnej modlitbe môžeme stroskotať na dvoch úskaliach. Hrozí nám, že prestaneme Boha prosiť, aby sme ho "neuvádzali do rozpakov, ak nemôže, alebo nechce našej prosbe vyhovieť". Je to nebezpečný postoj, pretože môže viesť k presvedčeniu, že sa bez Boha dá zaobísť. Alebo budú naše modlitby vypočuté a Boh sa tak nenápadne dostáva do pozície sluhu, ktorý reaguje na signál tým, že okamžite zaistí, čo chceme. Skôr alebo neskôr prídeme na to, že boh-sluha nie je Bohom, ktorý môže dať nášmu životu zmysel a v extrémnom prípade sa môžeme stať zúfalcami uprostred všetkého, po čom túžime. Aký teda majú prosebné modlitby zmysel? Možno ten, že nás chránia pred pokušením pýchy zo samospasiteľnosti. Sú vyznaním viery a formou chvály Boha, lebo tým, že prosíme, vyznávame, že pre Boha nie je nič nemožné. Pripodobňujú nás Kristovi, ktorý taktiež prosil svojho nebeského Otca. V krátkosti to zhrniem: modlitba nie je na to, aby bol Boh informovaný, no my sa prostredníctvom nej formujeme. Prosíme, pretože nás na to Boh vyzýva. Prosíme, pretože vnímame vlastnú nedostatočnosť. Prosíme, pretože právom očakávame všetko dobré zhora.

Vypočuje Boh prosby ľudí, ktorí činia zlo a žijú zle?
Či Boh vypočuje alebo nevypočuje našu prosbu nezáleží na zlu, ktoré konáme, ani na našej hriešnosti, ale skôr na tom, za čo prosíme. Buď prosíme za niečo, čo je pre nás z Božieho pohľadu dobré, čo je v súlade s jeho vôľou. Potom Boh určite prosbu vypočuje. Ak však žiadame niečo, čo pre nás nie je dobré, Boh, samozrejme, na také volanie nereaguje – našťastie. Niekedy si s odstupom času hovoríme: Ešte že Boh nevypočul každú našu prosbu! V histórii bolo veľa ľudí, ktorí urobili veľmi zlé veci, napríklad Dávid, ale keď potom úprimne volali k Bohu, boli vypočutí. Všetko teda závisí od našej úprimnosti a od toho, či sme schopní modliť sa za správne veci.

V poslednom čase som sa Bohu vzdialil. Pomaly a nepozorovane som sa dostal do sveta. Akosi neviem, kadiaľ sa vrátiť späť. Nevidím cestu, mám pocit, že mu volám na inej frekvencii, alebo že má vyvesený telefón... Som unavený a prázdny...
Je to ťažké a ľahké súčasne. Ťažké v tom, že je potrebné skutočne sa vrátiť, ľahké v tom, že na to netreba žiadnu špecialitu, len sa vrátiť k osvedčenému. Začnite si zase na Boha pravidelne robiť čas a proste v tichosti o nový život, "obráťte sa a čiňte pokánie". Inými slovami, oddeľte sa od toho, čo Vás oddeľuje od Boha, a budete mať preňho opäť otvorené srdce.

Začala som sa zaujímať o vieru a o kresťanstvo. Veľmi ma to oslovuje, zaujíma, nachádzam vnútorný pokoj... Mám však problém, počuje ma Boh, keď nie som kresťan?
Chcel by som ťa ubezpečiť, že Boh ťa počuje, že je s tebou a sprevádza ťa. Ak Boha nazývame Tvorcom, tak stvoril aj teba, aj tvojich rodičov. A nie len stvoril, on ťa taktiež pozná a miluje.

Modlím sa, ale mám pocit, že ma Pán Boh nepočuje.
Môžeme mať taký pocit, že nás Boh nepočuje. Aké šťastie, že sa naša viera nezakladá ani tak na tom, aké máme pocity, ako na tom, aké máme vedomie. Nezáleží na tom, ako to cítim, ale čo viem. A my vieme, že Boh je verný všetkým svojim prísľubom, hoci sa o tom nemôžeme presvedčiť. Vždy si spomeniem na scénu ukrižovania: Kde bol Boh Otec, keď umieral jeho Syn? Bol blízko, no nezasahuje, pretože musí nechať svojho Syna dokončiť úlohu až do konca. Niekedy nás Boh necháva konať samých, neprekročí prah našej slobody, tak sa môže zdať, že mlčí a neodpovedá, a je to len na nás. Pamätám sa, ako ma mama učila jazdiť na bicykli. Držala ma za sedadlo, aby mi pomáhala udržať stabilitu. "Mami, držíš ma?", pýtal som sa jej. "Áno, držím," odpovedala, aj keď to už nebola pravda. A predsa dávala pozor, aby som z bicykla nespadol. Alebo sa môže stať, že nechce byť iba automatom na splnené priania. Chce nám dať všetko to, a len to, čo je pre nás dobré. Aj svojho Syna v jednom prípade nevypočul a mlčal: "Otče, odním odo mňa tento kalich..." Ktovie, aká dlhá bola chvíľa tohto Božieho mlčania, kým Kristus pochopil, že má prosit o niečo iné: "Ale nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane".

Mám otázku týkajúcu sa slobodnej vôle človeka. Niekde som čítala, že Boh nemôže manipulovať ľudskou vôľou. Je teda beznádejné a zbytočné modliť sa za to, aby Boh zmenil zmýšľanie nejakého človeka, napr. aby Boh dal sebeckému človeku do srdca pokoru a lásku, alebo aby ukázal klamárovi cestu pravdy, keď tento človek sám nemá záujem zmeniť sa? Má zmysel prihovárajúca sa modlitba?
Modlitba nie je nikdy zbytočná. Len človek si do nej nesmie vkladať predstavy o jej vypočutí. Boh skutočne dáva človeku slobodu a v žiadnom prípade s človekom nemanipuluje. Píšete o sebcovi a klamárovi. Človek však nie je iba taký, ako sa javí, ako koná. Každý má za sebou svoju životnú históriu, je jedinečný vo svojej genetickej výbave nielen po telesnej stránke, ale aj duševnej. Preto býva cesta k premene kľukatá a dlhá a nemusí súvisieť len s dobrou vôľou dotyčného (svojich nedostatkov si nemusí byť vedomý alebo si ich uvedomuje, ale nie je schopný s nimi niečo urobiť). Kým však človek žije, má šancu dôjsť k poznaniu a pracovať na sebe. Naše predstavy tom, ako by niečo malo správne prebehnúť, ako sa má ten či onen zmeniť, sa málokedy zhodujú s realitou. Obyčajne nám bránia prijať niečo nové, čo môže byť oveľa kvalitnejšie, priniesť pozitívum aj inde. A pretože Boh stvoril človeka na svoj obraz, vyzýva nás k spolupráci na svojom diele. Svoje stvorenie miluje, miluje človeka takého, aký je, aj keď nenávidí hriech. A my máme milovať svojich blížnych a naša láska sa tak môže stať cestou k ich premene. Naša láska k druhým nás taktiež motivuje k modlitbe za nich, je aj jej "motorom", ktorý dáva trpezlivosť a vytrvalosť a privádza k nádeji. Písmo nás jednoznačne vyzýva k modlitbe, vyzýva aj k prihovárajúcej sa modlitbe za druhých. Vaša otázka pre Vás otvára možnosť širšieho pohľadu na druhých aj na Vás samú. K modlitbe patrí otvorenosť pre Božie dielo v nás aj okolo nás a tá nám prináša schopnosť prijímať seba aj druhých s pokorou a ochotu spolupracovať na Božom diele.

Chcela by som sa spýtať, ako mám ďakovať Bohu za jedlo?
Celý život nás učí vďačnosti voči Bohu. Všetko máme od neho, životom počínajúc. To sa týka aj jedla. My už si to dnes tak neuvedomujeme vďaka nášmu spôsobu života. Zájdeme do hypermarketu, kúpime si tam chleba, rožky, mäso, zeleninu, ovocie... zaplatíme a ideme. Tak akéže ďakovanie. Naši predkovia však veľmi dobre vedeli, koľko úsilia treba, kým sa vypestuje obilie, z ktorého sa potom urobí ten chlieb. A akú významnú úlohu tam hrajú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť (počasie). V takých podmienkach ľudia ďakovali Bohu za jedlo celkom samozrejme. Ako je to dnes? Aj dnes platí to, čo platilo predtým, že sa jedlo veľmi ťažko „dorába“. Vďačnosť je teda na mieste. Buďte vďačná za jedlo rovnako, ako ste vďačná za všetky ostatné veci v živote. Ďakujte Bohu za jedlo, ako mu ďakujete za všetko ostatné. Keď mu neďakujete, zamyslite sa nad svojím prístupom a vzťahom k veciam aj ľuďom okolo seba.

Desí ma, že čas plynie, a potom zomriem, a potom... nič? Čo je NIČ? Nechápem ani spojenie duše s telom – ako to bude po smrti? Keď je niekto slepý, bude v nebi vidieť? A tí, čo neuveria, môžu do neba? Skúsil som sa modliť: Ježišu, ak si, daj sa mi poznať. No neviem, čo čakať. Nič zvláštne som totiž nezaznamenal. Asi čakám, že Boh zostúpi z neba a povie, že ho mám nasledovať. Zatiaľ nič... Možno to chcem prirýchlo.
Ak sa začínaš modliť, t. j. viesť určitý dialóg, tak radšej nič nečakaj, okrem svojej otvorenosti k odpovedi prichádzajúcej v rôznych formách: pokoj v rozhodnutiach, svetlo v poznaní nejakej skutočnosti, alebo zo spätnej väzby ľudí, ktorí ťa obklopujú. Ja som sa tak modlil a asi po polroku som v jednom momente poznal, že v tej chvíli je Boh prítomný. Tento okamih bol sprevádzaný pokojom a takou tou teplou radosťou. Ostaň racionálnym človekom, nenechaj sa obrať o svoju racionalitu, nech sa nestaneš objektom nejakej manipulácie. Kresťanstvo predpokladá "sedliacky rozum". Vo veciach, týkajúcich sa učenia života po živote, sa kresťania opierajú o Bibliu. V nej sa na rôznych miestach hovorí,
1) že budeme,
2) že budeme mať telo – aké, to však nevieme,
3) že v tomto stave nebude bolesť, plač a utrpenie, a to, čo nám tu chýba bude doplnené, zušľachtené, napravené, zmierené...
4) že budeme prekvapení, kto všetko tam bude, aj keď dnes Krista nepozná, nevyznáva, alebo nechápe či nesúhlasí s jeho učením (pretože toto poznanie bolo pokrivené),
5) že tak celkom nezáleží na tom, koľko hodín strávi človek na modlitbách alebo v kostole, ale na tom, či miloval a či túto lásku dokazoval aj skutkom.
Kde sa o tom všetkom dá dozvedieť viac? No v kostole, v spoločenstve veriacich, v Biblii. A nezabudni: Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Kto hľadá, nájde.
(upr. podľa www.vira.cz)